— Za dotácie ručím, — fučal Čelovekov. — Neprišiel by som k vám s prázdnymi rukami. Obstarám aj fond na japonskú aparatúru. Veď ju potrebujete, nie?
Z kníh zastrčených vzadu zavanulo prachom. Kedy ich sem uložil? Pred šiestimi rokmi, keď sa tu opravovalo. Zahrabal ich čo najďalej, aby mu nič nepripomínali. Ivan vytiahol dendrochronologický zborník v bielom papierovom obale. Rezné plochy kmeňov, z ktorých sa skladá drevená novgorodská dlažba, boli prekreslené jemne a presne.
— V každom prípade, — dunivým hlasom povedal Čelovekov, — nezostanete pri prvom exemplári. Nemračte sa! Exemplár — to nie je urážka. Je tak, mladý muž?
— Nehnevám sa, — ozval sa Ivan.
— No vidíte, je rozumnejší ako vy, — povedal Čelovekov. — A peňazí vám teraz viac nedajú. Najprv vás budú zo tri roky trápiť komisiami.
Za hrubou vrstvou kníh z archeológie našiel i zásuvku — mládeneckú zbierku. Zásuvka sa horko-ťažko poddala. Bola ťažká, Ivan ju s námahou spustil na dlážku. Sadol si k nej a postupne z nej vyberal do bieleho papiera zabalené črepiny a kamienky. Čítal údaje napísané okrúhlym písmom — kde a kedy sa našli.
Až po chvíli si uvedomil, že sa Čelovekov chystá na odchod.
— Tak pominie svetská sláva, — povedal akademik. — Môj vnuk sa chce stať historikom. Odhováram ho od toho. Minulosť neexistuje, pokým sme nevybudovali súčasnosť.
Ivan sa zdvihol, Čelovekov prešiel do predizby a dlho sa obliekal. Pozorne si obzeral Ivana, zakaždým rýchlo fľochol na Rževského, potom opäť na jeho syna.
Keď si napokon obliekol plášť, zrazu sa opýtal:
— Mladý muž, chceli by ste pokračovať v šľapajach svojho otca?
— Ešte neviem, — odvetil Ivan. — No istotne nie vo všetkom.
— Chlapík, — zaradoval sa akademik. — Keď urobíme môjho syna, určite ho prehovorím, aby sa venoval niečomu celkom inému ako ja.
— Prečo? — spýtal sa Rževskij.
— Päťdesiat rokov som zasvätil svojej prekliatej vede. Unavil som sa. Akéže mám právo vnucovať svojmu synovi perspektívu ešte ďalších päťdesiat rokov robiť to, čo on už v mysli prežil so mnou? Ach, nevšímajte si to, žartujem. Tiež ma zavše trápia pochybnosti.
Keď akademik odišiel, Sergej povedal:
— Prišiel, lebo chce, aby som urobil… to. S ním.
— Pochopil som, — povedal Ivan. — No keď ma videl, jeho nadšenie ochablo.
— Ani jeho vplyv nestačí, aby nám dali na to peniaze, — povedal Rževskij.
— Čo si si to spomenul na detské zábavky?
Ivan obracal v prstoch polovicu modrého skleného náramku.
— Pamätáš sa, ako si len-len že nespadol z úšustu? — spýtal sa.
— Pamätám, pravdaže sa pamätám.
— Dnes som bol v Historickom múzeu. Vieš, koho som tam stretol?
— Nemám ani potuchy.
— Pašku Dubova.
— Ale nevrav! A čože tam robí?
— Pracuje. Venuje sa antike.
— Chlapík, — povedal Rževskij. — A ja som si myslel, že zdupká. Vieš, hrozne sa bál komárov.
— Viem.
— Čelovekov tára.
— Čože? — Ivan starostlivo zabalil úlomok náramku do papiera. Rozbalil ďalší balíček. Ešte nikdy nemal taký sladký pocit z objavovania. Až mu žalúdok zvieralo od radosti, akoby sa mal stretnúť so starým známym. Áno, uško z amfory. Z Krymu.
— Čelovekov tára, — zopakoval Rževskij. — Som pripravený ďalších päťdesiat, ba aj sto rokov venovať sa tomu, čo robím teraz. A ty ma musíš chápať lepšie než hocikto iný.
— Dubov stučnel, — povedal Ivan. — A má také isté fúzy. Sedí v sále a čosi overuje v listinách.
— Ďaleko to teda nedotiahol. Pracant bez hodnosti, — povedal Rževskij. — Potom to všetko ulož späť na miesto.
Začiatkom marca zdochol šimpanz Lev. Od celkového nervového vyčerpania, ako sa neurčito vyjadrili veterinári. Posledné týždne odmietal jedlo, mával neodôvodnené hysterické záchvaty, vrhal sa na mreže, akoby sa chcel silou-mocou dostať k svojmu otcovi a roztrhať ho. John naňho vrčal, zlostil sa, aj on bol deprimovaný, akoby vedel, že Lev nebude dlho na svete.
Levova smrť Rževského veľmi zarmútila. Nielen sám fakt, že zahynul — veď pokusné zvieratá hynuli aj predtým; najhoršie bolo, že ani jeden lekár nevedel presne určiť príčinu smrti.
Všetko navyše skomplikovala ešte jedna okolnosť. Keď Lev zahynul, John zošalel, dobýjal sa k mŕtvemu synovi. Levovo telo odniesli. John celú noc nespal. Gurinová neodišla z vivária ani na okamih, no nadránom zadriemala. Johnovi sa podarilo tak, že ju ani nezobudil, vylomiť zámok a utiecť z ústavu. Hľadajúc svojho syna, sa zatúlal takmer až do centra Moskvy — bolo ešte veľmi skoro a áut málo. No na začiatku Volgogradského prospektu ho zrazil trolejbus. Smrteľne. Šofér si ani nestihol uvedomiť, čo sa stalo, zaregistroval iba to, že ktosi spadol pod kolesá. Myslel si, že zabil človeka. Keď zastavil a uvidel, že je to opica, pocítil takú úľavu, že sa mu podlomili kolená a sadol si rovno na asfalt.
Ivan a Ninočka o tom nevedeli. Šli ku Gulinským na návštevu. Elza povedala Ninočke: „Doveď ho k nám.“ Ninočku to veľmi prekvapilo, a hoci nebrala tieto slová vážne, s úsmevom tlmočila pozvanie Ivanovi, a on hneď súhlasil. Povedal:
— Dávno som u vás už nebol. Dobrých pár rokov.
— Je to zvedavosť alebo objavovanie seba samého?
— Je to archeológia.
