— Mohlo by to byť bez komentára? — spýtala sa Ninočka.
— Dobre teda. Potom v jeden prekrásny deň tvoj drahý Rževskij oznámil Lize, že mu ona a Kaťa zničili život.
— Len tak z ničoho nič?
— Nie, povedali mu, že jeho morálny profil, teda spolužitie s Lizou, mu hatí cestu k ašpirantúre. Vtedy sa totiž také vzťahy veľmi odsudzovali. Liza ešte nebola rozvedená s tým hercom.
— Ktože mu to o tej ašpirantúre povedal? Vari sa sám dovtípil?
— Na tom nezáleží.
— Záleží. Moja mama, pravda?
Ninočka už bola o tom presvedčená, a preto vystúpila tak agresívne — bola pripravená brániť Elzu.
— Nie, — odvetil Ivan, nepozrúc sa jej do očí.
Predtým o tom nerozmýšľal, no zrazu si spomenul. Elza mu to nepovedala. Viktor bol v tom čase na praxi v ústave, všetkých poznal, bol v závodnom výbore, mal na starosti aj spoločnú pokladnicu. Fajčili na chodbe pri okne, Viktor hľadel smutne a nahlas uvažoval: „Na riaditeľstve nie sú spokojní. Istotne to miesto dajú Kruglikovovi. Počul som to, na pol ucha. Starký, musíš si vybrať. Buď dáš prednosť láske, alebo splníš svoje záväzky voči vede. Musíš to pochopiť…“ Ivan zabudol na tento rozhovor. Viktor si však mohol filozofovať, koľko len chcel, keby sa Rževskij už sám nebol pripravoval na rozlúčku.
— A ako sa to skončilo? — spýtala sa Ninočka.
— Liza od neho odišla. Odsťahovala sa z Moskvy.
— Nenašiel ju? Alebo ju ani nehľadal?!
— Spočiatku pocítil úľavu. No potom, o nejaký čas, mu prišlo ľúto. Zašiel za Lizinou mamou. No ona mu odmietla pomôcť. Elza mu povedala, že sa Liza vrátila k tomu hercovi. No nebola to pravda.
— Zmýlila sa? Alebo si to len vymyslela?
— To neviem. O niekoľko rokov sa dozvedel, že Liza odišla do Vologdy. A tam spadla pod vlak, či tak nejako zomrela.
— Hodila sa pod vlak. Ako Anna Kareninová! On ju zabil.
— Možno to bola náhoda. Odvtedy je však Rževskij presvedčený, že je vinný za jej smrť.
— Je, — prisvedčila Ninočka. — Aj mama je o tom presvedčená.
— Podstatné je, že sa sám cíti vinný. A keď ma pripravoval, nerátal s tým, že si budem všetko o Lize pamätať. Nielen všetko o génoch a mutáciách, ale aj o Lize.
— A čo sa stalo s dievčatkom… s Kaťou?
— Drahá moja, odvtedy už prešlo veľa rokov. Teraz je staršia ako my obaja dovedna. Podľa všetkého žije vo Vologde, možno porodila deti…
— Nechcela by som byť na Rževského mieste.
— Odpusť, že som ti to všetko vyrozprával.
— Niekomu si to predsa musel porozprávať. Žiarliš na otca.
— Ja že žiarlim?
— Pravdaže. Obviňuješ ho, že ťa obral aj o lásku. On ju bozkával, a ty si to pamätáš, ani čo by si sa bol prizeral. Je to hrozné!
— Oidipov komplex, Freud na druhú. Nekomplikuj to.
— Kdeže… — Ninočka položila svoju dlaň na Ivanovu ruku a on jej na ňu priložil svoju.
Ninočka stíchla, ani čo by bola vtáčaťom, ktoré Ivan celé prikryl dlaňou.
— A čo ja? — spýtala sa po chvíli. — Ja som vtedy ešte nebola. Existujem iba dnes.
— Veď sa o teba s nikým ani nedelím, — prisvedčil Ivan.
— Myslíš na niekoho iného?
— Nie, čo si…
Ninočka si vyslobodila ruku, vyskočila, odbehla k dverám.
— Je mi ťa ľúto! — zvolala odo dvier. — Je mi do plaču.
— Prepáč, — povedal Ivan. — Myslel som na niekoho iného.
— Viem, viem, viem!
Ninočka buchla dverami. No vzápätí ich opäť otvorila a povedala:
— Keď sa sám zaľúbiš, potom pochopíš.
— Ťažko budem môcť dúfať, že mi lásku opätujú, — usmial sa Ivan, — keď mám taký životopis. Nemám dokonca ani pas.
— Hlupák!
Teraz už Ninočka tak tresla dvermi, až zarinčali flaštičky v bielej skrinke pri okne.
Koncom februára sa náhle celkom oteplilo. Ivanovi bolo ľúto, že sa sneh stráca, tmavne. Teplá zima — to je samá špinavá čľapkanica. Je to smola, ak je to tvoja prvá zima.
Ivan sa nechystal do Historického múzea. Bol v GUMe, kúpil si maďarské topánky a viazanku. Jeho šatník zíval prázdnotou, a od otca si nechcel nič požičiavať, Sergej sa beztak obliekal veľmi skromne. Ivan odhalil, že v obliekaní tohto veľkého človeka je istá koketéria — starostlivo si oblieka pred zrkadlom ošúchané sako, aby všetci videli, ako je povznesený nad tieto veci. Otec si samozrejme neuvedomoval túto koketnosť — dala sa odhaliť iba zvonka. Zvonka a znútra.
Nízke oblaky sa kopili nad Červeným námestím, trhali sa o hviezdu Spašskej veže. Čochvíľa bude snežiť. Alebo pršať. Historické múzeum sa zdalo byť nedobytným zámkom. Ivan si myslel, že je zavreté. No pred ťažkými starými dverami stáli otrávení turisti. Mali výraz ľudí, čo ľutujú, že sa dali zlákať na kultúru, keď iní sa starajú iba o materiálny blahobyt.
