— Myslela som si to. Idem povedať mame, že prídeš. Sama tomu neverila. Ak jej to nepoviem, nezavolá otcovi. A ak nezavolá otcovi, nebude mať kto kúpiť večeru.
Matka sa pozorne namaľovala, vyberala zo skrine servis, čo dostala na svadbu a z ktorého už kadečo chýbalo, no zato bol vzácny. Otec sa, samozrejme, oneskoril, a hosť si hneď na začiatok musel vypočuť hromy-blesky na jeho adresu.
Ivan sa prechádzal po veľkej izbe, obzeral si veci, ktoré tu v tomto dávno neopravovanom byte ležali dlho, celých tridsať rokov. Pred niekoľkými rokmi našetrili peniaze na opravy, no zrazu sa pritrafil vzácny poukaz do Domu spisovateľov v Koktebeli. Elza strávila mesiac v samom centre kultúrneho života. Viktor si prenajal izbu v dedinke a po raňajkách behal do Domu umenia za Mačičkou. Ivan nijako nemohol pochopiť, čo ho sem tak ťahalo. Vošiel do kuchyne. Strop stmavol, voskovaný obrus na stole bol nový. Koľko ráz v tejto kuchyni viedli nekonečné debaty dlho do noci. Prišiel sem aj vtedy, keď ho opustila Liza… A Elza, otrasená Lizinou zradou, opakovala, že sa to dalo očakávať… No zato sa vraj pred Sergejom otvorila cesta k vede.
Ninočka pribehla do kuchyne.
— Čo si tu stratil?!
— Minulosť, — povedal Ivan. — No nestálo za to ju nájsť.
Elza tiež prišla do kuchyne a začala čistiť zemiaky.
— Prepáčte, — povedala, — no nemohla som sa vypýtať. Hneď všetko pripravím. Za takých desať minút. Ninočka, očisti sleďa.
Prišiel Viktor, bledý a utrápený, ledva vlečúc nohy.
— Podobáš sa, — povedal Ivanovi namiesto pozdravu. — Ako vajce vajcu.
Tašky položil na dlážku. Potom z jednej vytiahol fľašu vodky a niekoľko fliaš minerálky. A rýchlo to postrkal do chladničky.
— Prosila som ťa? — spustila Elza. — Prosila som ťa, aby si raz v živote urobil niečo pre rodinu…
— Počkaj, Mačiatko, — povedal Viktor, — nehnevaj sa! Videl som niečo, čo si ani predstaviť nevieš.
— Maslo si kúpil?
— Kúpil, kúpil, hneď ho vyberiem. Chápeš to, opica spadla pod trolejbus. Viete si to predstaviť?
Civel pritom na Ivana, akoby to hovoril iba jemu.
— Aká opica? — preľakla sa Ninočka. Veď v meste boli stovky opíc, a ona predsa nevedela, že John ušiel. — Čierna? Veľká?
— Videl som ju, keď už bola mŕtva. Takú veľkú masu, — povedal Viktor. — Bola na mieste mŕtva. Je to taká zriedkavosť, ako ruvačka dvoch levov na Gorkého ulici, taká istá malá pravdepodobnosť. Akiste ušla zo zoologickej záhrady.
— Volal sa John, — povedala Ninočka. — Je to on, pravda?
Chytila Ivana za ruku. Ivan prikývol.
— Čože? — spýtal sa Viktor. — Vaša opica z ústavu? Tým skôr si na to treba vypiť. A to hneď. Na večnú pamiatku. Akiste za ňu zaplatili valutami.
— Akože naša? — čudovala sa Elza. — Z vivária?
— Áno.
— Umelá alebo ozajstná?
— Ozajstná, — povedala Ninočka mrzuto. — Tá najozajstnejšia!
— Šimpanz samovrah! — rozrehotal sa Viktor.
Ninočka zatiahla Ivana do izby.
— Znepokojuješ sa kvôli Rževskému? — šepkala.
— Nie je mu teraz veru najlepšie.
— Veď je to náhoda!
— Náhoda.
Za stolom vládla dobrá nálada a pohoda. Pravda, Ivan nepil, vôbec nič nepil, a všetci pritakávali, že je to správne, ak mladý človek vôbec nepije.
Viktor sa rýchlo nadral. Posledné roky mu na to stačili dva-tri štamperlíky a teraz, využijúc to, že Elzina pozornosť sa upriamila na hosťa, prevrátil ich do seba hneď zo päť. A hneď začal byť agresívny.
Ninočke sa otec v takomto stave protivil — ani čo by z neho vystúpil iný človek, vôbec nie ten ohľaduplný a jemný, akého ho poznala, ale zlý, závistlivý človek, čo maskuje svoju závisť odvahou povedať čistú pravdu, padni komu padni.
— Vaňa, my sme s tvojím otcom, — povedal Viktor, — boli priatelia. Veríš mi?
Ivan prikývol. Bolo to blízke pravde.
— A boli by sme zostali, keby nie baby a ten jeho karierizmus. Hnal sa hore, za každú cenu. Za slávu by bol schopný aj vraždiť. A ja… ja som nevedel útočiť na ľudí…
Elza vyšla pre pečené zemiaky, zabuchotala dvierkami od trúby. Viktor sa naklonil k Ivanovi a povedal:
— Závidel som mu. Vždy. A nemal som pravdu. Teraz mu už nezávidím, rozumieš? Dohnal sa až k tragédii samoty. A ty si jeho odplata.
Ivan prikyvoval poslušne ako bábka. Líca mu zalial rumenec. Ninočka nevedela, ako ho odtiaľ dostať.
— Rževskij sa už bude znepokojovať, — povedala.
— Nechal som mu vaše telefónne číslo, — povedal Ivan a ani sa nepohol. Iba pozorne hľadel na Viktora, akoby ho pobádal, aby pokračoval.
Elza priniesla misu s pečenými zemiakmi. Kryštáliky soli sa blyšťali na sivastej šupke. Tresla misu na stôl.
Viktor vstal, pristúpil k Ivanovi, naklonil sa a chytil ho za plecia.
— Si mi nepríjemný, — zakričal. — No nie si to ty, ale on, rozumieš?
— Otec!
— Mlč. On možno sám nechápe, on ma okradol, a po toľkých rokoch sa opäť objaví. Azda ti nestačila Elza? Ani Liza? Prišiel si si po moju Ninočku? Nedám ti ju! Nedám, rozumieš? Nič som ti nedal a ani ti nedám!
— Mlč! — skríkla Elza.
Ninočka vyskočila.
— Ivan, poďme odtiaľto!
Elza sa rozplakala. Viktor sa dotackal za nimi do predizby.
— Neber to doslova, — zamrmlal.
Našťastie hneď chytili taxík.
V ústave si Ivan hneď ľahol. Bolo mu nanič.
