Hodiny s Ninočkou Ivana umárali, no nemohol sa žiačke priznať, že je tomu ona na vine. Cítil sa ako šofér profesionál, ktorý učí jazdiť nováčika. Ninočka bola bežnou, priemernou žiačkou. No nič viac. Talent nemala. Hodiny, čo strávil s ňou, ho vyčerpávali — on len čo sa pozrel na stranu, hneď pochopil viac, než bol zámer autora učebnice. No nemohol sa ponáhľať — Ninočka musela pochopiť to, čo bolo pre ňu skrytým tajomstvom a preňho — čiarkou už v prečítanej knihe. A Ivan chápal čas ako rýchlo plynúci, drahocenný a nenávratný — prevzal to od Rževského. Zdalo by sa, že by Ivan mal byť bližšie k Ninočke, pre ktorú dnešný deň nemal obzvlášť mimoriadny význam, pretože ju čakalo ešte nekonečne mnoho takých dní. No v Ivanovom vnútri panoval akýsi zhon, všetko chcel stihnúť… Bolo treba čosi robiť. Robiť, nehľadiac na upozornenie sympatického profesora Volodina. Vari sa Volodin vyzná v monštrách? Veď predtým ich nikdy neliečil. Pre lekárov je dôležité udržať pri živote jeho pominuteľné telo. Otec zas musí využiť jeho hlavu. Neľútostne, ako svoju. A čo musí Ivan? Je vôbec schopný života? Zlá nálada, svetabôľ, záchvaty nenávisti k časopisom, ktoré mu otec kladie na stôl — sú to vlastnosti jeho ešte nestabilizovaného charakteru, alebo organické nedostatky, ktoré sú typické pre všetky podobné monštrá? Lev a John zahynuli, nemajú príbuzných. Pokusy s ľuďmi sa na istý čas zastavili — vedecký svet hľadí na Ivana so zmiešaným pocitom sympatií a závisti. Pre všetkých znamená iba stĺpce čísel, snímky rőntgenových kriviek, pár riadkov v referátoch. A vedľa sedí očarujúca Ninočka a chce pochopiť Hardyho-Weinbergov zákon. Populačnú genetiku si vybavuje na meniacom sa obraze obyvateľstva mesta Baltimore, ktoré si mieša jazyky — klasický príklad z učebnice. Ninočka by šla radšej do kina, bez ohľadu na to, aké percento alel je v populácii tohto mesta recesívne. V tomto skľučujúcom Ivanovom spôsobe života je iba jedna jasná škvrna — Paška Dubov a zaprášené balíčky v škatuli na pôjde.
— V Úderníku sa dnes začína týždeň francúzskeho filmu, — povedala mu zrazu Ninočka. Nemohla vydržať. Teraz to musí narafičiť tak, aby ho Ninočka nestiahla so sebou do kina, pretože si chce prezrieť knihu, ktorú včera kúpil v antikvariáte, o novgorodských historických pamiatkach od vedychtivého biskuba Jevgenija. Minul na to celú výplatu pomocného vedeckého pracovníka, okrem toho, čo si odložil na cigarety.
Mozog je systém, ktorého kapacita je obmedzená. Iba malá časť jeho buniek pracuje aktívne. Nie je to lapsus prírody, ale jej múdrosť. Mozog treba chrániť.
Pri urýchlenej tvorbe dospelého jedinca prechádzajú všetky životné skúsenosti symbolického otca na „novorodenca“. Čím je darca vyspelejší, tým aktívnejšie pracuje jeho mozog, a teda je bližšie k hraniciam svojich možností a má menšie rezervy. To značí, že Ivanov mozog, jeho nervový systém od prvej chvíle existencie bol preťažený informáciami. Zdedil únavu Rževského, vyčerpanosť jeho nervového systému.
No len čo sa Ivan „narodil“, začal sám rýchlo hltať informácie. Nebol jednoducho pokračovaním Rževského, ale sa usiloval od neho odlíšiť, utvrdiť svoje ja, zaplniť mozog vlastnými informáciami, no nie postupne, v priebehu rokov ako ostatní ľudia. Keď zistil, že je preťažený, keď si uvedomil, že mu hrozí nebezpečenstvo, ozvali sa v mozgu výstražné signály — zastavil sa… a mozog sa začal zúfalo brániť cudzej pamäti Sergeja Rževského.
Panebože, pomyslel si Ivan, koľko smetí sa nazbiera v každom mozgu za pol storočia. Úskoky pri písomke z matematiky v štvrtej triede, výzor Ziny zo susedného dvora, aj obsah žiadosti podanej v októbri minulého roku na zlepšenie bytových podmienok zámočníka Siňuchina…
Boj so Rževským sa zmenil na boj s vlastným mozgom; mozog vypudzoval myšlienky a obrazy z minulosti — bunky presýtené informáciami Rževského doslova revali, že skutočnými pánmi sú ony.
Čo teraz robiť? — pomyslel si Ivan. — Brať prášky? Nechať tak čítanie a písanie? Nezaťažovať si mozog novými myšlienkami? Nie, to nejde. To sa radšej obesím. A choré svedomie profesora Rževského, ktoré tak ľahkomyseľne odovzdal svojmu nezákonnému synovi, dychtí po pokoji. Možno sa to všetko skončí tak, že sa Ivan pomätie, a Rževskij neprežije krach. Nielen krach pokusu, ale aj osobný. Tu je všetko jasné ako facka. Aby nezničil Rževského, musí sám ostať pri živote. A aby zostal pri živote, musí sa zbaviť ťažiacej minulosti Rževského. Je to začarovaný kruh.
Ivan vystriehol Pašku Dubova pri vchode pre zamestnancov. Kráčal práve s nákupnou taškou — z balíka vytŕčali fľaše od minerálok.
Dubová vôbec neprekvapilo, keď uvidel Ivana.
— Prečo ste vtedy neprišli? — spýtal sa. — Hneď som si to zrátal. Vy ste syn Sergeja Rževského. Nemám pravdu? Zarážajúca podoba. Ešte aj v správaní.
