— Si autoritatívnejší než ja, — povedal Ivan. — Máš pred sebou sériu úloh. Je to tvoj život. Vyriešiš jednu, potom riešiš druhú, a psychika pokusných králikov ťa netrápi.
— Zo samej pýchy sám seba zničíš.
— Nehovorím teraz o sebe, otec.
Ivan vstal, pristúpil k oknu. Sneh sa držal len pod stromami a v tieni za domom. Nad bielymi strechami domov na obzore plávali vysoké páperisté obláčiky. V zime také nebývajú. Tak za rána ľahnúť si v stepi do trávy a hľadieť na nebo. So záujmom pozorovať, ako sa prelievajú, menia tvar, a v duchu hádať ich novú podobu, hrať sa na nebeského sochára…
— A o kom teda hovoríš? — počul nástojčivú otcovu otázku. — O kom? Počuješ ma?
— O tvojom dávnom experimente. S Lizou. Vtedy, pred tridsiatimi rokmi ti Viktor povedal, že si musíš vybrať medzi Lizou a vedou. Ale veď ty si si vôbec nemusel vyberať. Jednoducho to bolo pre teba pohodlnejšie.
— Čo s tým má Viktor?
— Lebo ťa postrašil v pravý čas.
— Nepamätám sa.
— Mohol by som napísať štúdiu o vlastnostiach ľudskej pamäti. Ako pohotovo vyhadzuje to, čo narúša pokoj a pohodlie jej majiteľa. Mohol si ju predsa nájsť a priviesť späť.
— Ako ju nájsť, keď ani adresu… — Zrazu sa Rževskij odmlčal. A Ivan vedel, prečo. Rževskij odpovedal akoby cudziemu človeku, no uvedomil si, že hovorí sám so sebou. Obláčik za oknom konečne prestal pripomínať Aleviča, vtiahol do seba jeho nos. Prihnal sa vietor a konáre stromov sa svorne naklonili na jednu stranu, hojdajúc vranie hniezda v korunách.
— Nie je to celkom tak, — povedal Rževskij. — Pravdaže, spočiatku som sa bál jej návratu. No a potom som vedel žiť aj bez nej. Keby som ju bol chcel nájsť, bol by som ju našiel vo Vologde. Ale na žiaden rozhovor s Viktorom sa nepamätám.
— V skutočnosti ten rozhovor o ničom nerozhodol, — povedal Ivan. — Všetko závisí od nás. Vyhadzuješ niečo z hlavy, schovávaš na samom dne mozgu, zasypávaš hromadami banalít. No ja nemôžem skrývať na svojom dne tvoje tajnosti. Bremeno minulosti je pre teba zastaraný zubný kaz. Nič viac. A čo keď v každom človeku, nezávisle od jeho ponímania vlastného života, sa tají podvedomá stupnica skutkov pre rozvitie jeho osobnosti? Na takejto stupnici bol tvoj rozchod s Lizou nesmierne dôležitý. Veď ty si chcel všetko nechať tak a bežať za ňou… Namiesto toho si sa však trepal na mimoriadne dôležitú konferenciu do Dušanbe.
— Počkaj, — Rževskij tiež vstal, pristúpil k oknu a postavil sa vedľa syna. Zahľadel sa na oblaky. — Ako len menia tvar. Voľakedy som sa na ne rád díval… Čo som to len chcel? Áno, ty sa po celý čas chceš odo mňa odlišovať, stať sa samobytnou osobnosťou. Chápem ťa. Ale veď ty sám sebe prekážaš. Pokiaľ sa prehrabávaš v mojej minulosti, si so mnou spútaný. Musíš presvedčiť sám seba: To nie je moja minulosť! To je Sergejova minulosť!
— Nemôžem žiť, kým nevyhrabem to, čo máš ukryté v najspodnejších vrstvách mozgu.
— Ale prečo?
— Pretože som tvoja genetická napodobenina. Ak si zlodej, musím pochopiť prečo, aby som sa sám nestal zlodejom. Ak si vrah, zradca, zbabelec, egoista, musím pochopiť, či som zdedil tieto tvoje vlastnosti, alebo či sa im môžem vyhnúť.
— A ty si tiež myslíš, že som vrah?
— Hoci som zdedil tvoju pamäť, nič som nepochopil!
— Azda v mojej minulosti niet nič, čo by ťa potešilo? — Rževskij sa pokúsil o úsmev.
— Ale áno, — povedal Ivan, otočil sa k nemu a zahľadel sa mu do očí. — Je to večer na brehu Volchova, keď si sedel s Paškom Dubovom a prišiel aj Koľa s novinami…
— Veď je to hlúposť, — sebavedome povedal Rževskij. Neuveril mu. Vrátil sa k písaciemu stolu, bohvie prečo zalistoval v stolnom kalendári. Vzdychol si.
— Buď taký láskavý, — povedal, — dnes si oddýchni. Zajtra je konzílium. Ak chceš, poviem Ninočke, aby sa s tebou prešla.
— Musí sa učiť, — odvetil Ivan.
Byť na mieste lekárov, Ivan by nebol riskoval — strčil by sa na kliniku a zbavil sa tak všetkých problémov.
Ak by lekárom začal dokazovať, že ide o mimoriadne preťaženie mozgu, buď by mu neverili, alebo by ho začali liečiť… Nie, neslobodno sa vzdať.
Hneď ráno sa Ivan poslušne podrobil všetkým analýzam, potom vyhlásil Ninočke, že nepotrebuje jej starostlivosť. Ninočka vybadala, že niečo nie je v poriadku, no nič nepovedala. Ako dobre vychované dieťa. Potom si Ivan strčil do vrecka výplatu, ústavnú legitimáciu, teplo sa obliekol a vyšiel do záhrady.
Zo záhrady známym chodníčkom, šmýkajúc sa po topiacom sa snehu, prišiel na autobusovú zastávku. Cítil sa pod psa, no musel sa ovládať. Vyšlo slnko. Bolo ticho, iba akési jarné vtáča štebotalo.
Bohvie prečo si pamätal, že Viktor vždy chodieval obedovať do reštaurácie na rohu Černyševského a Chlopotnej. Tam poznal všetky čašníčky, aj pivo mu vždy nechali. Zrejme sa mu pri akomsi náhodnom stretnutí s tým pochválil… Ivan teraz šiel do tejto reštaurácie. No Viktor tam nebol. Nuž vyšiel na ulicu — v reštaurácii bolo dusno od zvyčajných výparov, a začala sa mu krútiť hlava — tiež zlý symptóm.
