— Sadni si, — povedal, — prešlo už veľa rokov. Nemám nič proti tvojmu otcovi. Lizočka sa pri ňom cítila človekom. To sú mi veci! Ako sa má? Nie je chorý? Mama umrela. V sedemdesiatom druhom. Neužila s nami veru veľa radosti.
— Chcel by som zistiť, čo sa udialo potom, keď sa otec rozišiel s vašou sestrou, — povedal Ivan. — Je to pre mňa veľmi dôležité.
— Nebol som pri tom, — povedal Vaľa Maximov. — Nebudem tu teraz hodnotiť príčiny a dôsledky. No ak ťa to veľmi zaujíma, zacestuj si tam, pohovor si s Kaťou. Ona ma vôbec nepokladá za človeka, no na sviatky mi pozdrav pošle.
— To je Lizina dcéra?
— Áno.
V lietadle Ivan upadol do bezvedomia, no našťastie len na chvíľku. Z letiska vo Vologde zatelefonoval do Moskvy, do ústavu, no nie Rževskému, ale do laboratória. Zdvihla Ninočka.
— Povedz Rževskému, že som celkom v poriadku. Dýcham.
Bolo už tma, deväť hodín večer. Ninočkin hlas sa chvel od plaču — Ivan si vedel predstaviť, aká panika asi vypukla v ústave.
— Nikomu si nič nepovedal!
— Robota, Mačiatko, každý chlap má niekedy takú… robotu. Zajtra prídem a všetko ti porozprávam.
Zavesil a zašiel na stanovište taxíkov.
Kaťa bola doma. Bývala v malom bytíku v novom štvorposchodovom dome pri rieke. Z okna bolo vidno nábrežie, lampy, svetlé steny a kupoly roztomilých kostolíkov.
— Hneď som vás spoznala, — povedala. — Hneď ako ste vošli.
Hovorila pomaly, monotónne, mala dlhý vrkoč — dnes už málokto nosí vrkoč. Spočíval jej na plnom poprsí.
— Poďme do kuchyne, — povedala Kaťa zastreným hlasom. — Aby sme nezobudili moju Lizočku.
Kaťa postavila na čaj. Ivan sa cítil príjemne. S pôžitkom sa vopred tešil na to, že čaj bude tuhý a voňavý. Liza varievala dobrý čaj. Ivanovi sa páčili ladné a úsporné Katine pohyby.
— A kde máte muža? — spýtal sa.
— Nemám muža, — povedala Kaťa, — odišla som od neho. Pije. Je inžinier, dobrý, šikovný, len pije a začal ma biť… A to teda nestrpím. — Usmiala sa, sama nechápala, ako by ju dakto mohol biť. — Pricestovali ste rovno z Moskvy?
— Áno, z Moskvy.
— Otec vás poslal? Volala som ho tato Serioža. Bol dobrý, nosieval mi cukríky. Ani si neviete predstaviť, ako som za ním v prvé dni plakávala.
— On ma neposlal. Sám som prišiel.
— Kde ste sa zložili?
— Potom pôjdem do hotela.
— V hoteli sa u nás bez rezervovania neubytujete, — povedala Kaťa, — prenocujete u mňa. Usteliem vám na rozkladacej posteli. Nebudete sa hnevať?
— Ďakujem, — povedal Ivan, — dnes som veru riadne uťahaný.
— Ste bledý, hrozne bledý. Hneď si dáme čaj, uľaví sa vám.
Od voňavého a tuhého čaju mu hneď bolo lepšie. Dávno Kaťu poznal, tisíc rokov ju poznal.
— A čo otec, — spýtala sa, — žije ešte?
— Cíti sa vinný za smrť vašej matky.
— Ach, to je hrozné! Keby som to bola vedela, určite by som mu bola napísala, ako to všetko bolo! Mama sa naňho vôbec nehnevala. Ani trochu. Pamätám sa, vždy mi všetko povedala — bolo to zvláštne, že sa so mnou rozprávala ako s dospelou. Celý rok sme žili samy dve… U mojej tety, bola dobrá, nevtieravá. Nežili sme si zle, nemyslite si. Mama pracovala, aj teta a ja som chodila do škôlky. Samozrejme, mama žialila za tatom Seriožom, veľmi žialila — písala mu listy, celý zväzok, možno aj takých sto — schovala som ich, môžem vám ich ukázať. Myslela som, že keď už mama nežije, mala by som ich vari poslať. No neposlala som ich. Veď on už akiste zabudol, len by som ho zbytočne rozbantovala.
Určite sa aj oženil, vás splodil, nebolo by dobré, keby bol dostal také listy. Aj vašu mamu by to bolo znepokojilo.
— Sergej Andrejevič sa neoženil.
— Ako to…
— Kaťuša, všetko vám rozpoviem. Ale najprv hovorte vy. Veď ja som prišiel za vami, a nie vy za mnou.
— Máte pravdu, — povedala Kaťa, — a o čom vám mám rozprávať?
— Prečo vaša mama… umrela?
— Náhoda. Prechádzala cez cestu a nákladiak ju zrazil. Šofér bol opitý, skrútilo ho v zákrute — no a narazil.
— A mne povedali, že sa hodila pod vlak… aj otec si to myslí. Hľadal vás…
— No asi ma tak veľmi nehľadal. Vy ste ma našli. Nehnevajte sa. Mama celý rok čakala. Aj Viktor Semionovič vedel adresu. Vypisoval mame listy. A potom mu teta napísala o maminej smrti. Poznáte Viktora Semionoviča? Je to najlepší priateľ vášho otca.
— A listy Viktora Semionoviča ste tiež odložili?
— Napísal iba dva razy. Prvý raz len tak, korešpondenčnú kartu, druhý raz dlhý list. Mame napísal, že ju ľúbi a že sa s ňou chce oženiť. No mama ho vzápätí veľmi rázne a ostro odmietla. A on pochopil… Mama tatu Seriožu milovala.
A zrazu sa Kaťa rozplakala — zo sivých vypuklých očí sa po bledých lícach skotúľali slzy. Vyskočila, vybehla do kúpeľne. Vrátila sa až o chvíľu, priniesla z izby škatuľku.
Boli v nej pohľadnice, akési lístky, potvrdenky a listy. Zväzok listov v bielych obálkach bez adries bol previazaný stužtičkou.
— Toto je mamina korešpondencia, — povedala Kaťa, — všetko Sergejovi Andrejevičovi. Nemyslite si, nič mu nevyčítala, iba seba obviňovala, že mu stála v ceste.
Zo spodu škatuľky Kaťa vybrala ešte jeden list.
Písmo na obálke bolo známe. Drobné, akoby ženské, okrúhle Viktorovo písmo sa za tridsať rokov vôbec nezmenilo.
„Drahá Lizočka!
