Stál pri vchode do reštaurácie, opierajúc sa chrbtom o studenú stenu. Zrazu mu napadlo, ako by sa dal zjednodušiť proces rozkladu DNK, a v duchu začal konštruovať taký prístroj, no vtom zbadal Viktora, ako sa vlečie po ulici. Už-už prešiel, no predsa si všimol Ivana. Zastavil sa, zjavne napätý.
— Dobrý deň, — povedal Ivan. — Čakám na vás.
— Rozumiem, — rýchlo odvetil Viktor. — Samozrejme, prečo by sme sa neporozprávali, keď nám to naposledy nevyšlo. Sám som už o tom uvažoval. Tu vo dvore sú lavičky, v lete sem chodievam na pivo. Posedíme si? Nik nás tu neuvidí!
Viktor prvý podišiel k lavičke — rukavicou zmietol z nej sneh.
— Neprechladnete?
Ivan si sadol, zapálil si. Fajčil viac ako Rževskij.
— Pochopte ma správne, — pokračoval Viktor. — Nemám proti vášmu vzťahu s Ninočkou nič. Nemyslite si.
Panebože, pomyslel si Ivan unavene, on si myslí, že sa zberám oženiť s Ninou — akiste o tom debatujú v kuchyni a boja sa toho. Je v tom čosi zakázané, a zároveň pocta.
— Chcel som sa vás spýtať na čosi celkom iné. Na to, čo sa udialo pred dvadsiatimi piatimi rokmi.
— Pred dvadsiatimi piatimi rokmi?
— Čo si myslíte, prečo Rževskij odišiel od Lizy?
— On neodišiel, — odvrkol Viktor. — Ona sama ušla. Bola to veľmi hrdá žena — ukrivdilo sa jej, nuž ušla. Za to vám ručím.
— Ako to, azda ju Sergej urazil?
— Fakticky ju zahubil, nebojím sa nadsádzky. Kvôli nemu sa všetkého zriekla…
— Čo ste vy vtedy robili?
— Vedel som, že Sergej je egoista. Ale nie v zlom zmysle slova, lenže preňho bola veda všetkým. Videlo sa mu, že mu Liza prekáža. Preto ju aj odpratal z cesty… Neostávalo jej nič iné, iba ujsť.
Viktor fajčil dychtivo, hlboko vťahoval. Ako len nenávidí Sergeja, pomyslel si Ivan, dokonca aj teraz, po toľkých rokoch. Nič mu nemôže odpustiť. Ba možno za tie dlhé roky sa v ňom zlosť ešte nahromadila.
— Prečo ste mu povedali, že ho nevezmú na ašpirantúru?
— Ja? Nikdy som mu to nepovedal. Veru nie.
Inú odpoveď Ivan ani nečakal.
— Potom ste Lizu ešte videli?
— Chceš to vedieť ty, alebo ťa poslal Sergej?
— Sergej o ničom nevie.
— Tebe to poviem. Liza mi zavolala, celá uplakaná. Hlas sa jej triasol. Serioža, vraví, ma opustil. Ja som sa s ňou stretol. Kaťa je chorá, hovorím, kam sa podeješ? Ale veď vieš, ak si Liza niečo vzala do hlavy, ani tanky ju nezastavili. Ja, vraví, mu prekážať nebudem, veda mu je dôležitejšia ako my. Nuž som ju vyprevadil…
— Kam vyprevadil?
— Kam? No na stanicu, šla do Vologdy.
— A čo bolo potom?
— O niekoľko mesiacov umrela. Myslím si, že spáchala samovraždu… Potom som sa už nemohol priateliť so Rževským. A načo to ty všetko chceš vedieť?
— Musím sa dozvedieť pravdu.
— Pravdu? — začudoval sa Viktor. — A vari nejaká existuje? Umiera s ľuďmi. Koľko ľudí, toľko právd.
— Ja potrebujem len jednu pravdu, — zopakoval Ivan.
— Tak ju hľadaj. Iba sa potom na mňa nehnevaj.
— Kde bývala Lizina mama?
— Počuj, veď odvtedy už prešlo bezmála tridsať rokov!
— Bývali ste tam predsa aj vy. Poznáte tú adresu.
— Zabudol som ju. Namojdušu zabudol.
— Len porozmýšľajte.
— Teraz tam už nik nebýva. Jekaterina Georgijevna Maximovová, tak sa volala jej mama, umrela asi pred desiatimi rokmi. Už tam nikoho nenájdete. Aj Lizin brat sa kamsi odsťahoval.
— Boli ste tam?
— Zapíš si, Arbat, dom…
Viktor sa pozeral na Ivana, ako si zapisuje adresu. Potom povedal:
— Dajme si radšej jedno pivo — všetky čašníčky tu poznám…
Vysvitlo, že Viktor neluhal. Lizina matka už dávno umrela, v tom byte bývali celkom cudzí ľudia a nikto mu nevedel poradiť. Ivan, zápasiac s bolesťou hlavy a s beznádejou, ktorá sa ho zmocňovala, obišiel všetky susedné byty, kde sa už tiež dávno vystriedali nájomníci, zašiel aj na domovú správu a napokon sa celý zúfalý zastavil uprostred dvora pri stole, kde dvaja dedkovia hrali šach a zopár ľudí sledovalo hru. Jeden z hráčov, ktorý ho už dlhší čas pozoroval, zrazu povedal, uchopiac pešiaka:
— Zajdi do potravín, číslo 32, choď až na roh, potom doprava — je tam modrá vývesná tabuľa. Pýtaj sa na závozníka Vaľu. Zapamätal si si to?
Hneď sa odvrátil, postavil pešiaka, povedal spoluhráčovi:
— Si na ťahu, Edik.
Ivan bol taký unavený, že sa ani nezmohol ešte sa na niečo spýtať — kázali mu ísť, nuž šiel. V obchode sa spýtal predavačky: „Je tu závozník Vaľa?“ Ukázala hlavou za pult. Ivan vošiel dnu — bola tam tmavá chodba a potom schody, čo viedli do suterénu, kde sa svietilo. V pivnici na debničke sedel postarší chlap so zvädnutou, no kedysi peknou, nevýraznou tvárou a pil z fľaše pivo.
— Dobrý deň, — povedal Ivan. Závozníkova tvár mu bola povedomá. Vaľa sa podobal aj na Lizu aj na Jekaterinu Georgijevnu. — Vaľa, vy ma nepoznáte…
Lizin brat vstal z debničky, pretrel si oči chrbtom ruky a ticho zahundral:
— No, presná kópia, — povedal. — Absolútna podoba. Duša zo záhrobia, čo ťa sem prinieslo?
— Som Rževského syn, — povedal Ivan.
— Netreba komentár. Je to jasné. Ako si ma našiel?
— Susedia na dvore mi povedali.
— Mal si šťastie. Dávno tam už nebývam — moje stopy sa stratili v ľudskom mori. Teda tvoj otec sa predsa len oženil s tou z ústavu?
Vaľa Maximov bol nervózny, ruky sa mu triasli.
